„Trikrát kávu s mliekom a jedno kakao, prosím“ Objednáva pre nás moja šéfka Arantza. Čašník s úsmevom poukladá na bar štyri tanieriky. Na každý z nich starostlivo položí dva sáčiky cukru, malú lyžičku a šálku s horúcim nápojom.
Ja stojím kúsok vedľa a sledujem, ako nám Nadal robí toasty. Pre mňa a Anu po dva, pre Ivet a Arantzu po tri. Neviem, na čo ten kuchár ráno myslí, ale vždy, keď na neho nedávam pozor, tie úbohé toasty pripáli. Z baru vyberám tri-štyri kelímky s maslom a desať džemíkov. Marhuľové. Jahodové sa asi včera minuli.
Všetky štyri sedíme za stolom a mlčíme, akoby sme nechceli pokaziť toto výnimočné ticho. Počuť iba chrumkanie trošku pripečeného toastu a chlipkanie kávy.
Neverím v silu kofeínu, verím však v čarovnú moc kávy. Ranná káva je ako symbol nového začiatku. Pretože celý deň je predo mnou. Pretože keď sa nič nepokazí, môže byť fakt super.
Pijem svoju rannú kávu a hľadím na prázdny bazén, na vzorovo usporiadané lehátka pri ňom a na hodinky. Čochvíľa to tu ožije na nepoznanie. Hluk, šplechot vody a nekonečné množstvo aktivít, ktoré mám na starosti.
Ráno však patrí iba mne.